Najprv si vysvetlíme pozadie vzniku zákona.
Aj v tomto novom prípade sa jedna o autoritatívne riešenie zákona ktoré absolútne nerieši problém a je čisto na objednávku:
250/2010 Z.z. Občianstvo SR zaniká:
Čl. I, §9 , ods. (1),písm. b) nadobudnutím cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle.
Problém je hneď s tým, že zákon nie je ústavný ale bežný. Aký je rozdiel?
Na ústavný zákon treba trojpätinovú väčšinu poslancov NR SR. Ústava hovorí :
Čl. 5, ods.(2): Nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli.
Tu vidno, že došlo k manipulácií. V prvom rade sa poslanci vyhli ústavnej väčšine tým, že si definovali žiadanie o občianstvo ako svojvôľu.
Definícia vôle je niečo čo človek chce a upriami nato svoju pozornosť. Čo sa potom teda stane ak niekto má vôľu získať maďarský pas ale nemá vôľu stratiť slovenské občianstvo. Zas by zákon neplatil lebo by to nebola jeho vôľa občianstvo stratiť. Teda otázka znie môže neústavný zákon určovať čo je vôľou občana a čo ňou nie je?
Rieši zákon problém odobrania občianstva?
Nerieši nič, lebo zákon neurčuje akým spôsobom je občianstvo odobrané. Príklad: Pán A. zo štátu XX zažiada o občianstvo štátu XY. Štát XY neupovedomí štát XX o žiadosti o občianstvo, lebo to nie je jeho povinnosť a chce chrániť svojho nového občana. A tak teda nastáva právny stav, že občan je občanom štátu XY aj XX pričom platí 250/2010 Z.z. ale zákon nenaberá účinnosť, lebo štát XX nevie o vôli svojho občana.
Môže štát XX zistiť, že občan požiadal o občianstvo v štáte XY?
Áno aj nie. Áno, ak občan napíše list na obvodný úrad svojej krajiny XX. Potom je tu menej pravdepodobné riešenie, ktoré skôr spadá do kategórie nie.
Štát XX dá príkaz agentom tajnej služby, aby infiltrovali ministerstvo vnútra a ministerstvo zahraničia krajiny XY. Asi po 15-20 rokoch by agenti získali dôveru a z bežného štátnozamestnaneckého miesta by sa dostali k týmto údajom. Možnosť sú aj úplatky, vyhrážanie sa a podobne. Skrátka, nasadenie týchto prostriedkov na iného člena EÚ by sa rovnalo vylúčeniu z únie.
Pre zhrnutie, občianstvo štátu XX nezaniká ak o jeho zániku nikto nevie. Ak občan A. neprejaví vôľu to oznámiť, tak zákon neplatí, lebo je založený čisto na oznamovacej skutočnosti.
Je tu však aj podstatnejší problém. Zákon nechráni občana pred nedobrovoľným stratením občianstva.
Ako názorný príklad, pán B. neznáša pána C. (obaja občania krajiny XX) a tak napíše žiadosť o občianstvo krajiny XY s konkrétnymi a pravdivými informáciami pre pána C. V prílohe priloží písomnú verziu sľubu. Kópiu listu zašle na obvodný úrad krajiny XX. Na druhý deň obvodný úrad krajiny XX zoberie na vedomie skutočnosť že občan C. sa zbavuje občianstva. Občan C. dostal list a veľmi sa čuduje. Zrazu nie je občanom. Zákon 210/2010 Z.z. je totižto autoritatívny a teda nedefinuje akým spôsobom občan stratí občianstvo keďže obvodný úrad XX sa nemôže kontaktovať s ministerstvom krajiny XY. A jediný doklad podľa ktorého môže konať je daná žiadosť o občianstvo krajiny XY. Občan C. prestal byť občanom štátu XX, nemôže voliť, nemôže pracovať v štátnej službe a vzťahujú sa na neho úplne nové zákony o ktorých predtým ani nevedel. Občan C. sa pokúša súdiť lebo sa jedná o falošnú žiadosť. V súdnom systéme krajiny XX táto vec trvá 1 rok vyšetriť a 2-3 roky súdnych jednaní. Získa občan C. vôbec naspäť svoje občianstvo?
Týmto blogom som chcel poukázať na katastrofický stav zákona z dielne SMER-SD, ktorý miesto prevencie autoritatívne rieši otázku občianstva a svojou formuláciou môže aj uškodiť. Nedokáže presadiť svoju platnosť v prípade, keď je to opodstatnené. Navyše môže byť aj zneužitý, ak sa použije nesprávne. Prvý zákon už má aj 31 obetí s toho len jeden bol občan maďarskej národnosti. Týmto by som sa chcel „poďakovať" autorovi zákona za odfláknutý zákon na politickú objednávku. Poslancovi Matovičovi (nezávislý) a Procházkovi (KDH)za sabotovanie opravy zákona.
Korektor: Ján Hronec